Go-Dany.sk - jazykové vzdelávanie (3.časť)

 ... „Hlavný problém školstva vidím v učiteľoch, rodičoch a ministrovi školstva, ktorí tolerujú, že výkon a výsledok je dôležitejší než hodnoty. Kvantita je dôležitejšia než kvalita, povrchné znalosti sú dôležitejšie než hlboké porozumenie. Že mať vedomosti je dôležitejšie než nájsť či objaviť ich, že učivo a naučenie sú dôležitejšie než človek. Problém je, že istota je dôležitejšia než sloboda, správna odpoveď je dôležitejšia než chyba, poslušnosť je dôležitejšia než slušnosť a ticho je dôležitejšie než smiech.“ 

Ako sme sa do tohto stavu dostali?

„Zlé je, že je to spoločné maslo nás všetkých. Učiteľov, ktorí držia hubu a krok, lebo majú strach, rodičov, ktorí si občas zanadávajú, ale inak nič, lebo sú ľahostajní, a ministra, ktorý so svojimi úradníkmi reformuje pod heslom, 'len aby dobre bolo a aby sme tu čo najdlhšie vydržali', lebo mu ide o moc. Všetci spoločne konzervujeme ten 'sajrajt' a nahnevane ukazujeme prstom na tých druhých, aby už konečne niečo spravili. To oni, vravíme všetci a vôbec nechápeme, že oni, sme vlastne my. Hlavný problém školstva vidím v nás všetkých. Učiteľoch, rodičoch, ministrovi, v našom strachu, ľahostajnosti a túžbe po moci.“ 

 

Rodičia aj učitelia si často prehadzujú výchovu dieťaťa medzi sebou a vyhovárajú sa jeden na druhého. Aký vklad by mal dať dieťaťu dať rodič a čo by mal zveriť škole?

„Vidím silný potenciál v tom, ak sa v škole vytvorí komunita. Rodič a učiteľ by mali spolupracovať a nedeliť výchovu a vzdelanie dieťaťa na doma a v škole. Obaja, rodič aj učiteľ, by mali pomáhať dieťaťu hľadať, v čom je dobré, čo mu ide, kým je a najmä, kým sa môže raz stať. Žiaľ, teraz to platí len zriedkavo. Druhá vec, kde by mohli rodičia pomôcť zlepšeniu nášho školstva, je 'vôľa väčšiny'. Dávnejšie som sa rozprával s človekom z ministerstva, ktorý povedal, že kým je nespokojných iba pár učiteľov, politici nebudú mať ambíciu na zásadné zmeny. Rodičia by mali pomôcť hŕstke učiteľov, ktorí sú ešte ochotní a schopní sa postaviť a pomenovať ďalšie problémy, platy nevynímajúc, vytvoriť páku a poukázať na to, že je to dôležité.“

Čo deťom najviac po opustení školy chýba?

„Sebapoznanie, sebadôvera, úcta a láska k ľuďom a životu, samostatnosť, zvedavosť, výdrž, kreativita, vnútorná motivácia, to sú prvé vlastnosti, ktoré mi napadajú.“ 

Viacerí učitelia mi povedali, že pri rozsahu učiva veľa času neostáva. Malo by sa zredukovať?

„Len aby sme si rozumeli, ja nevravím, ubrať v zmysle rozsahu. Prechádzajme na dejepise celé dejiny, aj diela všetkých básnikov a umelcov, ale nie s cieľom napchať do hláv čo najviac faktov. Príbehy musíme prežiť. Bavme sa o tom, čo s nami tie príbehy robia, ako vnímame kladných i záporných hrdinov, v čom sa im podobáme, skúsme debatérske techniky, rolové hry, zážitkové techniky, projekty, ale prestaňme konečne všetko merať a posudzovať číslami. Učme sa z chýb v matematike, chémii či fyzike, užívajme si ich. Lepšieho učiteľa ako dobre zreflektovanú chybu nájdeme len ťažko. Verím, že ak nebude učiteľ hnaný nejakými scestnými obsahovými štandardmi, ostane mu priestor na hľadanie a rozvíjanie skutočne dôležitých vecí.“ 

Pred časom prišiel návrh, aby deti navštevovali koncentračné tábory či fašizmom poznačených mestá ako Kremnička alebo Lidice. Je tento model učenia v súlade s vašimi predstavami?

„Áno, ale dohodnime sa, že cieľom nie je učiť sa naspamäť, čo tam uvidíme. Prišlo by mi zvrhlé, navštíviť koncentračný tábor a následne písať písomku o holokauste. Ak je pre ministerstvo v poriadku, že toto historické obdobie preberieme tým, že miesta navštívime, zážitok prediskutujeme a uzavrieme to bez skúšania a písomky, len s hlbokým poznaním a smútkom, potom áno, toto je cesta, ako začať rozumieť sebe a svetu.“ 

Ale nemôže váš návrh fungovať aj v aktuálnom systéme?

„Nie. Predstavte si, že s deckami počas preberania prvotnopospolnej spoločnosti urobíme projektový týždeň. Vyrobíme nástroje, pripravíme 'prvotnopospolné' jedlá, ktoré zjeme, zahráme divadlo s mamutmi. Na záver, aj keď decká urobia rozličné výstupy a zhrnú si, čo prežili, očakávať, že uspejú v štandardizovanom teste, môže len blázon. Aj tu tak ako v reálnom živote platí, že cieľ určuje, aké nástroje použiť. Ak chceme nadrených robotov, ktorí odrapkajú všetko od A po Z, potom treba sadnúť na zadok a drieť. Ak však chceme, aby z našich škôl vychádzali citliví a múdri ľudia, potom treba v škole v prvom rade pravdivo a zmysluplne žiť.“

Klasický spôsob vyučovania nepovažujete za efektívny?

„Kým som bol ešte študent, urobil som taký pokus. Na gymnáziu som bol slabý žiak, mával som aj päť či šesť trojok. V záverečnom ročníku gymnázia som sa naučil naspamäť každú učebnicu od slova do slova. Pokus dopadol tak, že som mal samé jednotky. Nielen na vysvedčení, ale aj na maturite. Už pár mesiacov po skončení školy som si nič nepamätal. Je potrebná moja odpoveď, čo si myslím o súčasnom systéme?“

Medzinárodné porovnania zachytávajú pocit nešťastia našich detí v školách, ale ako sú na tom učitelia?

„Mám pocit, že to nebude iné ako u školákov. Pokojne si však slovo školáci môžeme zameniť za Slováci, toto nie je choroba školstva, ale celej krajiny. V pondelok sa deti netešia do školy, ich rodičia zas do práce. Sčasti môžeme hľadať korene aj v školstve, v ktorom my učitelia pramálo pomáhame deťom objaviť to, v čom sú dobré, v čom by boli úspešné a zároveň prospešné svetu. Vyrastajú nám mladí ľudia, ktorí sa niekde zamestnajú, aby sa uživili, ale práca rovnako ako pred tým škola je pre mnohých ľudí len nutným zlom.“

Mal by byť preto dobrý učiteľ v prístupe ku žiakovi osobnejší alebo môže byť aj profesionál s odstupom?

„V prvom rade by mal byť pravdivý a autentický. Poznám učiteľov, ktorí sú k deťom bližšie, sú priateľskí a sú skvelí. Poznám aj takých, ktorí majú odstup, majú okolo seba určitú auru, a tiež sú skvelí. Spoločným menovateľom je, že im záleží na žiakovi. Ak vojdem do triedy a nevidím žiakov, ktorí odo mňa majú prijať nejaký objem vedomostí, ale vidím jedinečných ľudí, z ktorých každý jeden môže zachrániť svet, potom je celkom jedno, či s deťmi tykám a oslovujú ma Dávid, alebo medzi nami vládne odstup a vzájomný rešpekt. “

Keď chodíte za učiteľmi, čo sú najčastejšie veci, na ktorých by radi pracovali? Čo vnímajú ako svoje slabiny?

„To sú dve osobitné otázky. Najčastejším problémom, ktorému dnes učitelia čelia, je nezáujem a demotivovanosť žiakov, ktorí v lepšom prípade fungujú len v snahe získať dobré známky, v horšom už ani preto nie. Preto mnohí učitelia prichádzajú s prosbou, aby som im pomohol hodiny zatraktívniť, a to aj napriek tomu, že na demotivácii dnešných žiakov má nemalý podiel aj chorý systém. Na druhom mieste je rozhodne klíma v triede alebo ak chcete, správanie žiakov. Čo sa týka slabín, učitelia sú, rovnako ako ktokoľvek iný, veľmi rôznorodí, preto je ťažko generalizovať.“

Mali by známky prežiť? Učiť sa iba pre výsledok z testu nie je silná motivácia.

„A, paradoxne, to je hlavný dôvod, pre ktorý sa drvivá väčšina našich žiakov v škole učí. A my rodičia a učitelia ich v tom bez hanby podporujeme. Osobne by som známky na základnej škole úplne zrušil. Prznia totiž detskú zvedavosť a nadšenie, s ktorým tie malé veselé tvory vstupujú prvý deň do školy.“

Dokázali by však učitelia využiť voľnejší priestor, na ktorý nie sú zvyknutí?

„Zatiaľ je na to pripravená hŕstka učiteľov a doslova pár škôl. Keby to umožnilo ministerstvo, to je len začiatok. Následne bude potrebná robustná osobná podpora na školách, pričom veľký potenciál vidím aj v možnosti sieťovania škôl. Teda, ak som učiteľ, ktorý chce, ale nevie ako, v stredu mám možnosť pozrieť online stream zo školy v Ždani, kde učia projektovo, alebo vo štvrtok debatérske poňatie dejepisu z Dobšinej. A následne sa viem spojiť aj s učiteľmi z tej školy a spýtať sa ich, čo je prečo tak. Viete, som si istý, že by takáto radikálna zmena bola sprevádzaná mnohými ťažkosťami a mnohými pochybeniami učiteľov. No aj my učitelia máme právo robiť chyby a učiť sa z nich rovnako ako naši žiaci.“