Remedios BlogAssociation of the art of good taste.

Barová Apokalypsa

Publikované 07.02.2014 v 01:45 v kategórii Kreatívne, prečítané: 311x

Človek, ktorého zobrazuje drevená socha na podstavci v hlavnom vestibule Slovenského Inštitútu Apokalyptických Teórií (SIAT) sa volal Konrád Prievan. Pred mnohými rokmi, v časoch začiatku Veľkého Kolapsu, ešte predtým, čo sa Banskobystrický primátor Mariáš Kotrba stal prezidentom, bol Konrád príťažlivým 43 ročným mládencom, úspešným divadelným rekvizitárom a scénografom, v súkromí depresívnym pijanom drahých vín, a hlásačom neuskutočnených koncov sveta. Jeho predpovede mu samozrejme skoro nikdy nevychádzali.

(autor poviedky: GAYKA)

      Tu treba poukázať na jednu z jeho najšialenejších vizionárskych predpovedí, kedy ohlásil svetu, (rozumej krčme): „Jedného dňa sa narodí človek, ktorý ako prvý uskutoční zoskok z výšky, kam ani ľudské oko nedovidí, kde sa čas akoby zastavil a kde ľudská ruka zatiaľ nezneužila každý centimeter priestoru“. Myslel tým samozrejme vesmír. Ešte v ten deň sa podľa krčmových štatistík pri pulte rozpútala horúca diskusia o mieste, ktoré opisoval, nikto ani trošku netušil, čo tým myslel. Po dlhých neúspešných hodinách dumania sa všetci zhodli, že to nie je nič výnimočné, len jeho ďalšie bezvýznamné bľabotanie do sveta. Chudák Konrád, aby zabránil srdcovému kolapsu, si rýchlo objednal fľašu jeho najobľúbenejšieho vína.

   Keď sa po rokoch taký zoskok, ako jediný výjav jeho opileckej jasnozrivosti ukázal ako skutočne uskutočniteľný, nik si už nespomenul na vizionára Konráda, ktorý ako prvý odvážil sa vysloviť a popísať nápad tak bláznivý, že ešte aj oficiálni blázni nad ním pohoršene krútili hlavou.

   V období, kedy sa odohral v nasledujúcich riadkoch popísaný incident, už bolo každému jasné, že Konrád bude jedného dňa veľmi slávny. Celé jeho predchádzajúce pôsobenie akoby ho pripravovalo na to, čo len malo prísť a čo malo navždy zmeniť svet, v ktorom sme žili, a ktorý sme dovtedy poznali, a v ktorom s nami žil aj on. Bol v tom čase mojim priateľom už nejaký ten rok, či dva. Ak sa vôbec to, čo bolo medzi nami vlastne dalo nazvať priateľstvom. Vídali sme sa zriedka, asi tak raz za mesiac v blízkom hostinci. Po pár hodinách chlípania všemožných srdcumilých nápojov sme sa buď odtackali k nemu domov, a krátko a zle pomilovali, alebo vôbec nie. Potom som sa zvyčajne znechutená a opitá vrátila k sebe na internát, a zaspala spánkom spravodlivo urazených, aby ma ráno privítalo studenou páchnucou vzorkou mojich nízkokalorických vysokoškolských zvratkov. Naše stretnutia boli vždy intenzívne, plné veľkých slov a silných emócií. Niekedy aj ťažko zabudnuteľných zážitkov. Nebolo tomu inak ani tentokrát.

   Po ľahkom nenáročnom rozhovore o ďalšom konci sveta spôsobenom ľuďmi, ktorí sa po neúspešnej kariére stali živými zombíkmi, sme sa obidvaja zhodli na odchode domov. Tak ako inokedy, aj túto noc ma išiel odprevadiť k internátu. Pri dverách sme sa hodnú chvíľu pozerali na seba, ale vedeli sme, že najlepšie rozhodnutie je to najhoršie. Silou mocou sa mi chcel nasúkať do izby, po dlhom uvažovaní, ktoré mi zabralo približne 3 sekundy som ho odmietla zo slovami: „Ty sa netrafíš ani do kľúčovej dierky, choď domov“. Jeho oči sa zúžili a s hundraním sa pomaly odtackal preč. Bolo mi ho nakoniec ľúto, no po chvíli som sa nad tým zabávala. Utekala som k oknu, aby som mu ešte mohla zakývať, vyzeralo to, že sa už ani neotočí, no na poslednú chvíľu sa pozrel na mňa a ja som z okna videla jeho pobavenú tvár ako sa na mňa škerí. Zaškerila som sa naspäť. Zrazu sa zastavil, šmátral hodnú chvíľu vo vrecku s hlavou zvesenou takým spôsobom, až som si začala myslieť, že pri tom zaspal. Vtom mi začal zvoniť v kabelke mobil. No hádajte, kto mi volal. Huncút jeden pokušiteľský. Vraj si v krčme zabudol zápisník s presným výpočtom času a miesta, kde sa mal teraz už naozajstný koniec sveta naozaj odohrať. Tak sme sa teda vrátili pre zápisník.

   V krčme už ostalo len pár ľudí. Zo zadnej časti bolo počuť tlmený smiech, v pravom kúte sa k sebe túlil mladý nezainteresovaný párik, naproti ktorému sedel starý slizký muž tlačiaci sa na mladé dievča. Rýchlo som prebehla zvyšok priestoru, keď som si uvedomila, že všetko aj po tých dvoch hodinách mojej neprítomnosti ostalo rovnaké, teda až na jednu nepatrnú zmenu. Oproti mne sedela za barom žena, ktorej pohľad sa sústreďoval na Konráda. Vôbec by mi to nevadilo pokiaľ by som vedela o čo ide, ale prestalo sa mi to pozdávať. Neznáma žena si všimla môj skúmavý pohľad, krátko sme sa na seba pozerali, nato sklopila oči, zaplatila a išla preč. Konrád medzi časom našiel ten najdôležitejší zápisník na celej Zemi a ja som na onú ženu mihom okamihu zabudla. Jeho rozžiarená tvár rozžiarila aj tu moju. Pretáčajúc očami som mu vyšklbla zápisník z ruky a utekala si sadnúť k nášmu obľúbenému stolu. Nesúhlasne sa vrtel na studenej, pivom obliatej lavici a nedočkavo čakal čo mu poviem. Jeho teórie o zániku sveta boli dopodrobna opísané v malých, jednofarebných obrázkoch okolo všetkých viet a vzorcov, ktoré tam pribúdali každým dňom. Tá najnovšia sa týkala uz takmer vyhynutého druhu super-inteligentných mimozemšťanov. Obrázky ukazovali ako jedného dňa, keď to ľudia budú najmenej očakávať, a vietor bude fúkať jemný červený piesok, pristane na veľkom pľaci trávy moderná sofistikovaná konštrukcia. Na ďalšej strane bol zobrazený tvor v drahom čiernom obleku s fialovou kravatou na krku. Vyzeral, že pristupuje k nejakým ľuďom a berie ich za ruky. V tom momentne som zápisník zabuchla. Predstavy, ktoré sa mi miešali v hlave boli desivé, nereálne a predsa uskutočniteľné. Pýtala som sa Konráda odkiaľ má niečo tak bláznivé, no on len prosto odpovedal: „z hlavy“. Tým slovom sme sa na dlhšiu dobu obaja zamysleli. V náhlom tichu som nám nutne musela objednať niečo tvrdé. 

    Ku koncu tretieho kola, po štvrtej runde našej druhej návštevy začal Konrád znovu húdnuť tú svoju obohranú pesničku o tom, ako je to celé na hovno, ako sme už dávno všetci mŕtvi, ako padne systém, a on vie presne kedy to bude, vraj to vypočítal pomocou algoritmu z NASA. Potom prešiel k téme, že nám tí mimozemšťania budú vládnuť. Za iných okolností by som sa po slove ´mimozemšťania´ zdvihla, jednu mu vlepila a odíšla. Tentokrát som to však neurobila. Záhadne priťahovaná jeho mimoriadne temným skleným pohľadom zameraným do jasnovidných diaľok, zostala som sedieť. Pristihla som sa ako polo-ležmo opretá o bar tvárou v dlani čumím mu bezmyšlienkovito na rozkrok, a počúvam tie jeho nezmyselné drísty. Ako som tak prižmúrenými očami zaostrovala realitu, a priblblým úsmevom uznanlivo pohmkávala neznámu melódiu, v jednom šialenom momente som nadobudla dojem, že vedľa mňa stojí nejaký malý zelený človiečik, ukazuje na mňa zeleným podlhovastým predmetom, a niečo mi brble do ucha. Zľakla som sa, oči mi div nepadli do vína. Všetku moja pozornosť som sústredila len na oné čudo, čo stále stálo pri mne. Jeho reč som nevedela identifikovať, bol to jemný šepot, ktorý skrýval veľké tajomstvo. Už už som naňho išla vybaliť všetky otázky, čo sa mi zoskupili v hlave, keď zrazu z opačnej strany mi na rameno dopadol ťažký predmet. V momente som sa otočila a to čo som videla ma nijako neprekvapilo. Bola to Konrádova hlava s veľkými očnými buľvami a ešte väčším obsahom alkoholu. Kašlala som na to, túžila som znovu vidieť toho malého zeleného. Rýchlo som otočila hlavu na opačnú stranu, no vedľa mňa zrazu vôbec nikto nebol. Začala som sa nekontrolovateľne triasť.

    Určite sa vám to už stalo, také niečo. I keď asi nie práve toto. A hlavne nie práve takto. Veru, ani mne sa ešte nikdy nepodarilo tak kompletne stratiť kontakt s realitou. Zvláštne to bolo, keď tak na to teraz, z Národného Ústavu Dohľadu Nad Mentalistami (NUDNM) spomínam. Bola som opitá, alebo osvietená? Pod vplyvom alkoholu, alebo zážitku s malým zeleným mimozemšťanom? Teda on sa tak tváril. Mimozemsky až hrôza. A veľmi nástojčivo na mňa mieril baterkou. Myslím, že to bola baterka. Ale čo keď to bola nejaká neznáma ničivá zbraň? Nech už to bolo čokoľvek, zaviedlo ma to presne tam, kde teraz som. Či je to dobre a či nie, nad tým rozmýšľam stále, a som si istá, že už mam k odpovedí blízko. Tu v NUDNM mám čas na rozmýšľanie viac než dosť. Spolu s Konrádom vedieme dlhé rozhovory o tom ako to tu zničiť, a prečo som práve ja tou vyvolenou, ktorá zaberá miesto v nepreplnenom ústave, a navyše v alkoholickom opojení. No odpoveď je prostá, prečo nie, keď môžme. Obaja vieme, že je to len čisto v hypotetickej verzii. Dôvod prečo sme ešte stále tu, je luxusné ubytovanie v malých zastaraných izbách, ale zato s veľmi dobrým a pestrým jedálnym lístkom, z ktorého nič nevyčítate, len špagety na rôzne spôsoby, ktorým som spolu s Konrádom podľahla. Dni si vypĺňame dlhými rozhovormi o obrazoch, ktoré už nekreslí do svojho zápisníka, ale rovno na stenu jeho izby. Sem tam, raz za čas sa k nám pridá jeden ničím zaujímavý muž. Jeho spoločnosť nám nevadí, no ale nenadchýňa. Ak sa pošťastí, naše rozhovory rýchlo ukončíme a tvárime sa nezúčastnene, priam chorobne pokojne. Muž sa vždy po chvíli na nás usmeje a pozdraví kráčajúc preč.

   Jedno pokojné doobedie sme sa s Konrádom prechádzali pred ústavom, smiali sme sa na upadajúcom systéme a ohrievali sa na slnku. Po chvíľke ale začalo silno fúkať. Tak ako sme to mali vo zvyku v takýchto situáciách sme utekali s vetrom a hlasno sa rehotali koho odfúkne skorej preč, čo najďalej. Práve to bolo to, čo sa mi na Konrádovi páčilo, jeho zmysel pre smrteľnú vážnosť zmiešanú s mužom, ktorý bol pre každú šialenosť. Uvedomila som si ako velmi sme sa zmenili za tie 2 roky v ústave. Ja som bola plne nadchnutá z mimozemšťanov, a on šialený nadšenec. Zrazu mi do oka niečo padlo, po dlhšom trení som si uvedomila, že Konrád je vedľa mňa mlčiaci s očami vypúlenými. Pýtala som sa ho čo sa deje a on nič, len pozeral kdesi za mňa. Oko ma prestalo štípať a ja som sa konečne poriadne rozpozerala. Vonku stále fúkalo, no vo vzduchu už aj niečo lietalo, bol to červený poprašok. Chytila som ho do ruky a v tom momentne ako keby do mňa boh hromu zaťal všetky blesky. Presne som si uvedomovala čo sa deje. Fúkal červený piesok. Celú antuku, čo prednedávnom spravili teraz rozfúkalo. No s Konrádom sme vedeli, že to nie je len náhoda, je to tu, pomaly z výšky zostupovalo veľké lietadlo v tvare skarabea. Ľudia kričali a behali dokolečka ako splašený dav hyen, len my dvaja a zopár ďalśích chovancov, sme stáli s otvorenými očami a úsmevom na tvári. Hneď ako skarabeus zostúpil na trávu, vyšiel odtiaľ vysoký muž vyzerajúci presne ako ho Konrád opísal vo svojom denníku s pred približne 2 rokov. Obaja sme vedeli čo bude nasledovať. Muž pristúpil k nám, zobral nás za ruky a viedol nás do skarabea.

   Od toho dňa sa nám zmenil život o 783 stupňov a s Konrádom sa smejeme, ako na tej Zemi môže byť len 360 stupňov. Po pár mikro-dňoch sme sa napojili na satelitnú TV na Zemi, kde sme na CNN zbadali naše fotky. Vedľa nich hopsal investigatívny reportér Razko Stričko so svojim psom Termixom, a oznamoval nás za najhľadanejších ľudí sveta. Po onom incidente, čo sa stal v areali ústavu, po chvíli celý Národný Ústav Dohľadu Nad Mentalistami záhadným spôsobom vybuchol. Jediný kto to prežil bol ničím zaujímavý muž, z ktorého sa vykľul technický pracovník agentúry NASA. Náhoda?

   Okrem toho svojho tajuplného zeleného človiečika som objavila a zistila neskutočnú vec. O nej vám však nič nepoviem, som viazaná prísahou. A to najpodstatnejšie, spolu s Konrádom sme sa stali slávne osobnosti vyrabajúce vína. Veď kto by povedal, že tu tí super-inteligetní nevedeli, že čo to je víno. To by bolo už pod našu úroveň žiť niekde, kde po víne ani pes neštekne.

GAYKA 

Komentáre

Celkom 2 komentáre

  • Oriflame CZ 25.06.2015 v 11:00 Ahoj holky, víte, že Oriflame kosmetiku můžete nakupovat se slevou 23% a navíc získáte zdarma aktuální katalogy? Klikněte na www.kosmetikaslevy.cz a registrujte se přímo zde. Získáte skvělou slevu a když budete chtít také přivýdělek.


  • Remedios o.z. 01.07.2015 v 01:17 Sylva Tůmová - nezávislý kosmetický poradce sa svojim komentárom zaradila do skupiny otravných spamerov bez úrovne, či úsudku :) Nech sa darí.


  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?



Členovia a spolupracovníci združenia REMEDIOS o.z.: Daniel Godány, kapela Remedios, kapela Ponte Pardo, lektori Flamenco Dance School, fotografi Jozef Páleník a Veronika Klimonová, maliar a sochár Jozef Kurinec, zvukoví majstri Ján Machút a Martin Nováček, filmoví režiséri, strihači a scenáristí Andrej Farba, Daniel Adamjak, konzultant Miroslav Palún. A podaktorí ďalší prispievatelia..