Ako sa Remedios jednou nohou do hrobu dostali

Uz dávnejsie sme si vsimli, ze to nejak nejde. Nefičí, nešlape. Po desiatich rokoch spoluhrania v oblasti silne menšinového žánru, po nových prírastkoch do našich flamencových rodín, po rozchodoch, rozvodoch, podrazoch, či iných vzťahových kalamitách, popri našej prirodzenej nesamostatnosti stratenej generácie x, ide hádam o prirodzený vývoj. Pardon, stagnáciu. Čo si však počať? Vzal som skicár, načrtol zmenu, a ľaľa ho. Zmena síce bolí, ako napokon každá, ale aspoň teoreticky, umožňuje posun. A verte, neverte, zdá sa, akoby som v tom bol zatiaľ sám. Možno sa mýlim, možno sa mi to len zdá. Akoby myslieť a konať podnikavo, samostatne, a v prospech kapely, bola v určitých úzko umeleckých kruhoch veľmi neprenosná choroba. Začínam nás podozrievať z imunity, čo je v tomto prípade diagnóza. Na terapiu však z našich radov nemal zatiaľ guráž skoro nik. Neviem čo, ani ako urobiť, aby zmena prišla zdola. Hádam na to prídem. Keby som aj náhodou neprišiel, susední českí, rakúski, či iní kolegovia, ma inšpirujú. Prípadne kúpia. Ako to už zopár krát, zopár šikovných jedincov, v histórii projektov tejto kapely, urobilo. Ak vôbec niekedy išlo o kapelu. Možno to tu bolo od začiatku, tá nevidomosť (do žabých foriem) zakliatych princov, vyrastajúcich bez prítomnosti svojich otcov. Princovia, ktorí si v márnej snahe zachraňovať rôzne princezničky (pôvodný obraz rodinnej situácie), vôbec neuvedomujú, že len kompenzujú nedostatky detstva. Nuž, keď je niekto v kompenzačnej projekcii, nie je v realite. Ale z detskej traumy prameniacu morálnu prostitúciu si naši chlapci (autora nevynímajúc) len tak ľahko nepriznajú. Pozrite sa teda na nich pozorne, slovenskí flamenkáči, aj vy z kapely  Remedios  (kliknite prosím na odkaz). Lebo jedno je jasné. Buď sa biznisu (lojálnosti, kapelovej súdržnosti, či sebaúcte a podnikavosti), a z nich vyplývajúcemu dôslednému konaniu naučíme sami, alebo nás niekto iný, na jeho piskanie, inému tancovaniu naučí. Vlastne už sa stalo.

Daniel Godány, Remedios o.z.